Doznievanie renesaNčNej a humanistickej literatury 1620-1650

POEZIA. V tomto obdobi ktoré svojim osvetenstvom otvaralo celtu k Baroku pokračoval priaznivý vyvyn poezie. Suveke manieritické tendemcie niezasiahly len nabožensku poeziju, pisanu po český, ale aj svetsku poeziju písanu po latinský a slovkizovanlou češtinou. Naboženska poezia bola domenou evangelikou. Medzi najpopulrnejšie temy patrila vianočna téma o narodený Krista NA „čas radosti“. Tema o hriešnosti človeka. Obľubene boli aj aktualizované parafrzy žalmov. NA“Sediac po nízkých brezých, babilonskej vody“ 1627. Duchovnu lyriku reprezenujú 2 evangelické spevniky: „Pisne duchovný“, „Cithara sanktoro“.prvu zbierku preložil z nemčiny do SK Daniel Pribiš a druhu zostavil a vydal Juraj Tranovský. Pribašov spevník obsahuje 116 piesny. Ony sú anonimné. Sú tu piesny o božskej milosti, bojoch proti turkom, bohatých a chudobných, smrty. NA „Ach ach ja človek ubohy“, „Kdiž ten ptide prerozny deň“. Tranovského spevnik obsahuje 414 piesny, okolo 40 pochadzajú zo SK domacého prostredia, 90 urobil Tranovský, ostatné- preklady. Peisné autora už sa približujú k barokovej naboženskej poezie. Časove piesne s aktualnou tematikou sú prevažne básnickimy lamentmy nad ťažkým osudom prenosledovanej protestntskej cirkve „Avh, Pan kraľuje“. Neiraz jehio myšlienky prerastjú d pochmurných dobových obrazov NA „Ach Bože, k jakému veku račiš nás ochovati“. Sú tu mptiva socialnej kritiky suvekej spoločnosty NA „Hospodine, ty jsi Boh náš“, myšlenky o konce sveta „Již posledny, časové konečne nastali“, a t.d. Zbornik dosiahol 150 vydany. Poslednm vyznačným renesančnym básnilom bol Samuel Chalupka. V jého tvorbe sa sintetiyuje ducovna a časova lyrika ktora je zufálim basnickym vykrikom opusteného a osamotenéh človeka NA „Rozhnieval sa na mňa Pan“. 1645.

Svetska lyrika. V svetskej poezie sa rozvijaly taršie a pribudali novšie žanré v latinskej poezie sa pestovali žanre priležiosnej lyriki „Gratulačné“. Poezia nepriležitocného charakteru – občansko-politicka bola zastupena veľmy slabo.poezija lisána rodnoe rečou sa royvijali historické a zbojnacké verše, pisáli sa epigramy, žarty, satyry, oslavna lyrika.

Vyvyn latinskej poezie v tomto obdobie. 1642 Adam Benešovský vydal dielo „Veľmy liečivé pieščanské kupele“. Je to panegircka skladba v elegickom distichu. On opasuje polohu a okolie SK kupeľov a život v ných, sklaba je v pdstate opýsna, ale sú v nej prvky rflexivne NA veľmy emocianalna modlidba chorých, opýs jarnej prírody v lyrickej forme. Vyznamní latinskin heumanistickym básnikom bol Jakub Jakobeus. Jého basne majú charakter protivojnovej vlastineckej občansko politickej poezie NA „Rodiskom mojim je Kutna hora“. S predstavanim občansko-politickej poezie nás oboznamuje baseň picha karolinskej školy, „Družina mieru oddana“. V obdoba pobytu na SK 1625-1645 pisl latinsku poeziu a slovensku. Prva faza bola zamerana na latinčinu a predstavuje ju zbierka „Bluznivé sni vo voľnom čase na jar“ 1627. Jej vydanie podnetily poletické udalosty s konca 1626 roku ked bol po povstány Gabriela Betlena podpisány v decembre mier v Bratislave a protestantizmu svítaliv novom roku nadeje na slobodnejši život, ale ne tak sa stalo preto bola tak nazvana. Druhu fazu a „Pobyt v Prešove“ reprezentuje okrem letinskej poezie aj SK proza. Najtnamejšou z tohto obdobija je skládba „Slzy vzdychya prozby SK národa“. 1642skladba doderžijava trojčlennu kompoziciu, má úvod, jádro a epilog. Každa z tychto 3 časti predstavuj jeden stupeň v dramatickej gradacii. Skladba sa začina pokojne, stupuje sa, dalej drmatický vrcholy v monologu matky slovakov a konči sa utišujucím monologom Krista. Jakobeus v tomto národnom epose najprv mysli na celý SK kolektiv v etnickon zmysle a na konci mu však matka SK soliva zo slovenskou luteranskou cirkvou a jej deti zo slovenckimy ochrancami. No v celkovom poňati matka slovakou ostava peronifikaciou, symdolom a alegoriou SK národa. Veršovana skladba je napisána daktilskym hexametrom len slavnosni záver – kristova odpoved ľudom je zloený v elegickom distichu. Žartovna a satiricka lyrika bola domenou Gašpara Madácha autor sprecuval žartovnu pijansku tematiku, pisál o tureckom nebezpečenstve, kritizoval feodalnu všnosť, naboženstvo, duchovenstvo ktore nemysla na prostých ľudi „Mocne na nás usiluju“ . v osobnej adresnej satyre sa nemilosdne vysmeva opilstvu a polozdevanosti „Lepšie v dome s medon gorelku píť“ 1620.

Proza. V tomto obdoba proza pokračovala veľmy nerovnemerne, nabžensku prozu pisali evanjelici, Florian Duchon, Jonaš Hadik a ine. Mezi najproduktivnejšie žanre naboženskej prozi patria latinaké a SK pohrebne reči a kazne. Slovenske boli bližče k rialnemu žavotu, latinské – boli venovane feodalom, málipompezny panegericky charakter ako Hrabeziusa, Kalinky, Wolfusa. Najhorlivejšie sa pestovali latinske školske disertacie a dišputi. Traktovali sa v ných zvädša nabošenské otazky ako Remeniusa, graca a iných. Umelecka proza pisána SK češtinou sa usilovala o samostatne žanre najmä zabavne. Z EU mravoučnej a zabanej prozi sa tradovali staršie a novšie legendy a naboženske poviedky ako a Jurajovi, Ezopove bajky, anticke poviedky – Amurovi a Psicheje, ritiarske poviedke – O Oktavianovi, O Magelone, dobrodružne poviedky a romany – O Faustu, a šibalske anekdoty a pomienky. Samostatne odborne žanre sa orientovali najmä na historiu, zemepis a astronomiu – David Frolish. Ktory napisal pradavny nemeckouhorsky spišsky a sedmoradsky rodak, Jadro praktického zemepisu, Knižnaca alebo maly medved cestujucých, tojest cestovatelstvo. Jan Weber – populerizyčna odborna proza u mediciny, a vlasne praktickej medicine.

Drama. V evanjelických duchovných hrach sa spracuvala najmä tematika vieroučna – Jan Ducjon – Veľke tajomstvo zbožnosti a starozakonna biblacka tematika – O siedmých synocj makabejských hravalo sa v Bardejove 1631. Jezitske duchovne hri sa sustredovali na tematiku novozakonnu, biblucku – Hri Juraja Lippaja a t.d. V evanjelických svetskýc hrach sa dramatizovala pastierska tematika – Jan Duchon – Ekloga Simeom a Glileus, a majmä školsky naukova material Jan Duchon divadlo mudrosti. Hravali sa tak tiež rinske komedie, Terentiove a Plautove. Jezuitske polosvetske a svetske hri siahali najmä za nametmy zo starovekej historie – Kraľ Abgar v Trnave 1637, ale nevyhybali sa ani novovekej historie – hra j SV Vojtechova a Boleslavovi II v Trnave.