2. Predchádzajúca globálna civilizácia a jej dedičstvo

Spôsob života predchádzajúcej globálnej civilizácie možno zrekonštruovať iba z mýtov a tajných náuk, ktoré neboli predurčené pre cielenú propagandu v dave, a odovzdávali sa oddávna v dnešnej civilizácii medzi zainteresovanými osobami a tými, čo mali prístup, hoci v niektorých epochách túto špecifickú informáciu predstavujú v dave vo forme rôznych kuriozít. Toto všetko dohromady s dnes panujúcim historickým mýtom znamená, že doba kamenná, ako to potvrdzuje archeológia, bola. No nie všetci spomedzi preživších globálnu katastrofu, ktorá dobe kamennej predchádzala, zdiveli na jej úroveň. Okrem toho, podľa jednej z rekonštrukcii spôsobu života minulej globálnej civilizácie na osnove mýtov, oni nežili tak, ako my...

«Rasa pánov» bola pomerne málopočetná a prebývala len na jednom z kontinentov s najprijateľnejšou klímou. Mimo tohto kontinentu boli len jej oporné body pre riadenie hospodárskej činnosti podriadených národov, ktoré ju obsluhovali a ktoré boli zbavené možnosti vykonávať výrobnú a inú činnosť na základe technogénnej energie. Toto zaisťovalo vysokú spotrebiteľskú úroveň «rasy pánov» pri pomerne bezproblémovej ekológii planéty vcelku. Т.j. dnešné úmysly rozdeliť obyvateľstvo planéty na „zlatú miliardu“ a obsluhujúci ju „pracovný dobytok“ majú v svojich základoch pradávnu hlbinnú psychickú kulisu.

Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre jedincov «rasy pánov», ak aj nedisponovali telesnou nesmrteľnosťou, boli tak vnímaní ostatnými obyvateľmi planéty, nakoľko mnohonásobne predstihovali svojich poddaných dĺžkou svojho života: práve toto dalo základ zrodu legiend o bohoch a polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že uplatňovali aj genetické inžinierstvo na svojich poddaných, meniac ich tak fakticky na biorobotov, ktorých schopnosti tvorivého samorozvoja boli takto umelo a cielene ohraničené¹. Posledné, ako už vieme, je v dnešnej globálnej civilizácií (najmä v jej Západnej časti) vytúženým medzníkom mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtve obdobie“ je len jedným z mnohých umeleckých stvárnení vedeckého výskumu, reálne uskutočňovaného s cieľom vytvoriť vedeckými metódami rasu „pánov“ a množstvo rás ju obsluhujúcich, samorozmnožujúcich sa, funkčne špecializovaných, programovateľných a diaľkovo (technicky a mimozmyslovo) riadených biomechanizmov.

Tak či onak, snaha vytvoriť čosi na spôsob rasovo-„elitárnych“ rekonštrukcií života Atlantídy v globálnom rozsahu je viditeľná počas celých dejín súčasnej civilizácie. A je viditeľná tým viac, čím väčšie sú úspechy vo vede a technológiách dnešnej civilizácie. Každopádne, v súčasnej civilizácii priame a otvorené vládnutie «pánov» nad «hovoriacimi nástrojmi» a priame neskrývané rozdelenie spoločnosti na «pánov» a «pracujúci dobytok», ktoré bolo typické pre prvotné regionálne civilizácie, sa nepodarilo stabilizovať.

Nie je vôbec vylúčené, že atlantická «rasa pánov» minulej globálnej civilizácie, neovládala zvrchovane celú planétu, ale jestvovali regióny, ktoré si zachovali samostatnosť svojho riadenia. V nich počas globálnej katastrofy tiež nezahynuli celkom všetci. Možno práve to je príčinou tak výrazne odlišnej kultúry medzi tichooceánskym Východom Eurázie a okolo-atlantického Západu, a tiež kultúry predkolumbovskej Ameriky a dnešnej globálnej civilizácie. Ničmenej, ak aj necháme bokom detaily života minulej globálnej civilizácie, to nepochybne dôležitejšie, od čoho odvracia pozornosť súčasný oficiálny historický mýtus, je, že:

Paralelne s dobou kamennou súčasnej globálnej civilizácie sa rozvíjala misia civilizátorov – preživších prišelcov z civilizácie minulej.

Okrem toho, katastrofa nemusela byť úplne neočakávaná, následkom čoho tí, ktorí sa seriózne zaoberali možnými prognózami, sa postarali včas o to, aby v nej prežili a ochránili kultúrne dedičstvo pre budúcu obnovu normálneho (podľa ich názoru) života. Ak sa prognózami zaoberali seriózne aj vládnuce triedy, potom boli iste aj na štátnej úrovni organizované opatrenia k tomu, aby sa urýchlene obnovil normálny (v ich chápaní) obraz života po zavŕšení katastrofy.

Biblická i koránická správa o Noemovej arche predstavuje svojou podstatou informáciu o cieľavedomej reakcii na podobný typ výstražnej prognózy. Tiež treba mať na pamäti to, že biblická aj koránická správa o arche je jednotná v tom, že archa – je výtvorom opozície vládnucemu režimu minulej civilizácie. Minulá civilizácia bola zámerne zničená Zhora¹ za nenávratne zvrátenú morálku a etiku v sebe, nakoľko jej vládnuca „elita“, v ktorej prevládal démonický režim psychiky, dosiahla neobmedzenú vnútrosociálnu moc, stabilnú v nadväznosti pokolení.

V našej civilizácii sa vždy vynárala otázka, nakoľko je hodnoverná informácia o Noemovej arche, už len kvôli tomu, že svojimi rozmermi, ktoré sú uvedené v Biblií (Genesis 6:15 –dĺžka 300 lakťov; šírka 50 lakťov; výška trupu 30 lakťov; - čo je približne 150/25/30 metrov, to je viac ako základné rozmery krížnika „Aurora“), archa prevyšuje všetky drevené lode, zostrojené súčasnou civilizáciou do dnešnej doby a kovové lode obrovských rozmerov začala dnešná civilizácia konštruovať až v druhej tretine 19. storočia.

Za posledných niekoľko sto rokov sa v tlači neraz objavovali správy o tom, že sa našla archa na hore Ararat, presne, ako to opisuje aj Biblia o mieste zavŕšenia plavby. Posledný súhrn správ na tému tohto objavu je opublikovaný v „Komsomolskej pravde“ (tlsťoške) 20. februára 1998.

Uvádzajú sa svedectvá jedného Turka, ktorého ešte jeho dedo vodil do hory k „svätému korábu“ v roku 1905. Píše sa o tom, že počas 1. svetovej vojny 20. storočia ruský letec Roskovickij, realizujúc prelet nad oblasťou Araratu, na brehu horského jazera objavil spolovice zatopený trup lode.

«Z jednej strany bol jej trup čiastočne rozobratý, na lodi sa črtali štvorcové dvere široké okolo 6 metrov. To sa mi zdalo nezvyčajným, veď dokonca ani teraz nemajú lode tak obrovské dvere¹» (citát z interview Roskovického, poskytnutého v r. 1939 časopisu „magazín Nový Eden “, uvedený v „Komsomolskej pravde“).

Ako sa píše ďalej, Ruskom bola zorganizovaná expedícia k arche (Ararat sa v tom čase nachádzal na teritóriu, ktoré patrilo Ruskému impériu), tá vykonala fotografovanie a meranie archy, zobrala si aj vzorky jej materiálov. Avšak po návrate expedície do Petrohradu, už revolučného, sa «podľa určitých svedectiev» všetko ocitlo v kompetencii L.D.Trockého a na jeho príkaz boli členovia expedície i všetky materiály zničené.

Po týchto udalostiach bola archa zabudnutá do tých čias, kým ju neobjavili druhý raz, no už vrastenú do ľadovca počas leteckého fotosnímkovania Leteckými ozbrojenými silami Turecka v roku 1959. Po tomto objave bolo k arche vyslaných niekoľko expedícií, vrátane nelegálnych. Niektoré takto nájdené materiály boli exponované v New Yorku v roku 1985, čo u Turecka vzbudilo protest z dôvodu porušenia ich interných zákonov o kultúrnych pamiatkach.

Okrem toho bol nejaký objekt na úbočí Araratu objavený aj kozmickou rozviedkou USA. Keď chýry o tom prenikli na verejnosť a jeden z amerických výskumníkov, odvolávajúc sa na Zákon o slobode informácií požiadal o tieto snímky, tak ministerstvo obrany mu poskytlo iné fotografie, získané pri leteckom snímkovaní Vojskami USA v roku 1949 – teda ešte o 10 rokov staršie, než turecké vojenské letecké fotosnímky. Všetky materiály na túto tému, ako sa píše v spomínanej publikácii „Komsomolskej pravdy“, ležia v archívoch CIA, no oficiálni predstavitelia Turecka zachovávajú mlčanie.

Články, zasvätené téme nálezu objektu, podobného arche na náhornej plošine Araratu, s ilustrovaným obsahom, sú aj na internete².

Na základe toho, čo je o dejinách dnešnej civilizácie známe, predsa len sa pridržiavame názoru, že minulá globálna civilizácia nebola spoločnosťou všeobecnej rovnosti ľudskej dôstojnosti a všeobecnej Lásky. Bola civilizáciou geneticky rozdielnych rás. A prinajmenšom v tej jej časti, na ruinách ktorej vznikol dnešný Západ, existovalo členenie na rasu «pánov» a rasu, ktorá «pánom» slúžila – teda «hovoriace nástroje».

A toto všetko našlo svoje rozmanité pokračovanie v dejinách súčasnej globálnej civilizácie a veľa v nej aj vysvetľuje, obzvlášť — v regionálnej histórii, ktorá si hovorí Západ, v ranných etapách jej vývoja:

• Kastové delenie v dávnej minulosti v niektorých regiónoch vyjadrovalo úsilie potomkov „pánov“, realizujúcich civilizátorskú misiu, zachovať v kontinuite pokolení čisté genetické línie a zabrániť tak svojej „degenerácii“ pri krížení sa s potomkami bývalých „hovoriacich nástrojov“.

• Manželstvá bratov a sestier, rodičov a detí mali v žrečeských a kráľovských dynastiách v ostatných regiónoch ten istý cieľ – ochrániť geneticky čisté línie „pánov“ v kontinuite pokolení pred zavlečením do nich genetického materiálu „hovoriacich nástrojov“.

• Z druhej strany, právo prvej noci a pohlavnej neviazanosti samcov „pánov“ smerom k samiciam „hovoriacich nástrojov“ malo rozšíriť možnosti pre civilizátorov za cenu určitého „skvalitnenia plemena“ civilizovaných v kontinuite pokolení realizáciou prirodzeného aj umelého výberu.

• S týmito tajomstvami krvi bol taktiež spojený zákaz výskumu v oblasti genetiky, nanútený Sovietskemu Zväzu v časoch J.V.Stalina. Keďže čistý sionistický internacistický vývoj revolúcie podľa Marxa a Trockého sa v Rusku nevydaril, pohlavári marxizmu-trockizmu (potomkovia staroatlantických civilizátorov) uznali za vhodné zamedziť, aby sa v stane protivníka objavila obzvlášť špecifická informácia o genetike obyvateľstva, tým skôr, že už v roku 1925 prekĺzli do sovietskej tlače články o možnostiach určiť s 90% vierohodnosťou podľa analýzy krvi, či je jedinec židom alebo nie (prečo bol prejavený záujem práve k odhaleniu tohto rozdielu sa nevysvetľovalo, hoc práve tento druh selekcie leží v základoch biblickej rasovej „elitárno“-nevoľníckej doktríny). Zákaz výskumu v oblasti genetiky je svojim spôsobom aj analógiou vtipu: «Stierlitz vedel, že dva a dva sú štyri, nevedel iba, či o tom vie aj Müller», alebo v trochu inej forme: «Globálne vládnuci „Nikto“¹ vedel, čo v genetike znamená „dva krát dva“, a nechcel, aby to zistili v regióne, ktorý sa mu vyšmykoval z jeho neobmedzenej kontroly».

• Je možné, že rovnaké genetické osobitosti, zdedené z minulej nespravodlivej globálnej civilizácie sa prejavujú aj v tom, čo mnohokrát spozorovali organizátori kolektívnej činnosti v spoločnosti. Henry Ford o tom písal takto:

«Drvivá väčšina si praje zostať tam, kde je aj postavená. PRAJÚ SI BYŤ RIADENÝMI, ŽELAJÚ SI, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH DRUHÍ ROZHODOVALI ZA NICH A ZBAVILI ICH ZODPOVEDNOSTI.²

Preto najväčší problém nespočíva v tom, nájsť tých, čo si zaslúžia povýšenie, ale tých, čo si ho prajú. <…>

… pre väčšinu ľudí je trestom nutnosť myslieť. Ideálnou sa im javí taká práca, ktorá nekladie žiadne požiadavky na tvorivý inštinkt».³ (H.Ford „Môj život, moje úspechy“, Moskva r. 1989, str. 86, str. 89).

Otupujúci vplyv systematického školského a univerzitného vzdelania, v mnohom neodlíšiteľný od drezúry, napasovanej na riešenie rôznych druhov problémov metódami zdedenými po predkoch; vzdelania, ktoré programuje psychiku konkrétnymi poznatkami a zručnosťami (ale neučí ľudí spolutvorbe: t.j. vnímať seba a Život, samostatne chápať Život a v potrebnej miere tvoriť v sebe i kultúre spoločnosti nevyhnutné poznatky a zručnosti) môže mať tiež rovnaké následky, ako tie, o ktorých písal H.Ford.

A hoci sa so vzdelávacím systémom stretávajú ak aj nie všetci bez výnimky, ale iba väčšina, predsa len nie všetkých otupuje. Tento fakt, že nie všetci vychádzajú zo škôl a univerzít vydrezúrovaní ako idioti pre prácu v nejakej oblasti, môže mať takisto reálnu genetickú naprogramovanosť, zdedenú ešte z minulej globálnej civilizácie.

Po sformovaní centier regionálnych civilizácií približne pred 5 až 7 tisíc rokmi, značne vzdialených jeden od druhého, no majúcich veľa podobného a spoločného (z námetov uchovaných mýtov, zvestujúcich o ich vzniku), sa začala ich expanzia do priľahlých regiónov. Vo výsledku toho, ako začali hraničiť jeden vedľa druhého, začala epocha vojen medzi regionálnymi civilizáciami.

Bez ohľadu na to, ako ciele týchto vojen chápali a vysvetľovali samotní panovníci každého z týchto regiónov, toto boli vojny, ktoré mali objektívny cieľ vo vzdialenej historickej perspektíve – vytvorenie globálnej civilizácie, a konkrétne tou regionálnou civilizáciou, ktorá zvíťazí vo finále vojen s ďalšími kandidátmi o to isté.

Počas týchto vojen Egypt skôr, než všetci jeho ostatní súperi (kandidáti na neobmedzenú svetovládu), prešiel od vojen „horúcich“ k vojne „studenej“ — informačnej vojne metódou kultúrnej spolupráce so svojimi zotročenými susedmi, ktorých historicky vyskladaná kultúra bola počas realizácie kultúrnej spolupráce nahradená alebo zdeformovaná, a to kultúrou agresorom cielene vytvorenou – biblickou kultúrou v našej historickej realite.

Formou prejavu tohto spôsobu vedenia svetovej vojny (vlečúcej sa už niekoľko tisíc rokov) a výsledkom snáh tamojších znacharov (následníkov pyramíd a poznatkov minulej globálnej civilizácie), vznikla uvedená v 1. kapitole aktuálnej práce biblická doktrína skúpenia celého zvyšku sveta od ľudí, nestarajúcich sa a nerozmýšľajúcich globálne, na osnove úžerníctva. Samotný Egypt (ako regionálna civilizácia) takmer zahynul pri pôrode tejto doktríny a dodnes prežíva len v stave kómy.

Aby bolo možné realizovať agresiu formou kultúrnej spolupráce, bol potrebný vhodný nástroj schopný samoreprodukcie, nesúci umelo a zámerne vytvorenú kultúru. Podľa všetkého, samotnú vnímavosť a úsilie hierarchovia znacharov Egypta posilnili dedičstvom Atlantídy z oblasti genetických experimentov, selekcie a genetického inžinierstva. Príhodným „etnografickým materiálom“¹, vybraným pre tento cieľ, sa ukázali byť kočovné plemená (teraz nazývané ako starohebrejské), žijúce v dobe kamennej² a uväznené v egyptskom zajatí. Títo sa stali chrámovými otrokmi, teda nie otrokmi štátu, či súkromných osôb: t.j. stali sa vlastníctvom hierarchie strážcov poznatkov a zručností (stále nazývaných „žrečestvom“, bez akéhokoľvek opodstatnenia k tomuto v ich ďalšej činnosti).

Neskôr, v priebehu sinajského „pochodu“, na osnove tohto „etnografického materiálu“ bol vyšľachtený špeciálny druh ľudí – nositeľov biblickej doktríny. Tento sa historicky vyvinul do dnešného židovstva, nasal do seba počas storočí aj množstvo nadšencov (cudzincov, čo prijali judaizmus, občas i celý národ, ako to bolo v prípade chazarov).

A ak starozákonný talmudický judaizmus opakovane tvrdí, že „národy Zeme “ sú v podstate zvieratá s ľudskou tvárou, tak to možno vnímať aj ako príznak toho, že predstaviteľom judaizmu bol oddávna známy fakt o zdivočelosti väčšiny populácie planéty počas minulej globálnej katastrofy až do stavu blízkeho zvieraťu, čiže o kvantitatívnom prevládaní zvieracieho typu režimu psychiky (vo vyššie opísanom zmysle tohto termínu) v „národoch Zeme“. No aj tým, čo sú pasovaní Bibliou do funkcie rasy „pánov“, nie je veľmi čím sa chváliť: hierarchia znacharov starovekého Egypta totiž vyšľachtila reálne historické židovstvo presne tak, ako sa dnes šľachtia plemená dobytka, vopred si zadajúc veľmi presné ciele. Na uskutočnenie vypracovaného svetového projektu, muselo židovstvo ako celok spĺňať dve základné takticko-technické požiadavky:

• Aby v ňom kvantitatívne prevládal typ režimu psychiky biorobota autonómneho i biorobota diaľkovo ovládaného mimozmyslovými prostriedkami, v ktorom inštinkty sú potláčané kultúrou nastavenými programami správania sa. V celkovej štatistike to malo zabezpečiť prevahu väčšiny jednotlivcov-biorobotov nad jednotlivcami so zvieracím režimom psychiky v konfliktných procesoch s dostatočne dlhým časom trvania, v ktorom prevládajúce krátkodobé inštinktívne programy správania sa u zvieracieho stroja psychiky strácajú efektívnosť. Vo výsledku tak dosiahnutý úspech v tejto oblasti splodil presvedčenie o osobitej intelektuálnej a kultúrnej – nadľudskej – prevahe židov nad ostatnými.

• Aby sa predstavitelia globálneho projektu a ich potomkovia mohli schovať v sociálnom prostredí tejto rasy „pánov“ potom, čo sa projekt rozšíri v medzinárodnom rozsahu a národy, vychádzajúce z divokosti, v ktorých kvantitatívne prevláda zvierací typ režimu psychiky, sa ukážu byť manažérsky závislé od „pánov“ na základe vštepenej im biblickej kultúry. Možno, že bola aj nejakým spôsobom zabezpečená genetická nemiešateľnosť vlastníkov projektu s ich židovským zámotkom-biorobotom. V každom prípade noviny „Nový Petrohrad“, 06.02.97 v článku „Všetci rabíni majú jedného predka“ píšu nasledujúce:

«Skupina bádateľov z Izraela, Kanady, Anglicka a USA, realizujúc veľký výskum, opublikovala jeho výsledky v časopise „Nature“. Preskúmajúc dedičný materiál rabínov v občinách židov-aškenázi (centrálna a východná Európa), sefardov (južná Európa), sa utvrdili v tom, že všetci duchovní, dokonca aj z dávno rozdelených spoločenstiev, v skutočnosti pochádzajú od jedného predka po mužskej línií. Genetický rozdiel medzi duchovnými a ich ovečkami v miestnom spoločenstve je omnoho väčší, než rozdiel medzi rabínmi navzájom vzdialených diaspór».

V priebehu celej nasledovnej histórie museli skutoční páni židovstva neraz vyradiť množstvo jedincov, genealogických línií a takmer celé stáda biorobotov kvôli tomu, aby židovstvo stabilne vyhovovalo výlučne len dvom hore opísaným najhlavnejším takticko-technickým požiadavkám nástroja agresie.

Posledná z takéhoto rodu prebierok židov („zdivočených“- z pohľadu ich pánov), niesla názov „holokaust“; spôsobená bola snahou množstva židov emancipovať sa v Európe v tých národoch, uprostred ktorých žili, asimilovať sa s nimi; čiže vedomou alebo podvedomou snahou stať sa rovnakými, ako všetci ostatní ľudia.

Vyjadrený názor o civilizátorskej misii a prostriedkoch jej uskutočnenia sa môže javiť mnohým ako nezmyselný, avšak, ak sa obrátime k publikáciám na tému záhad histórie, monografiám triedy „Celosvetová história“, školským a univerzitným učebniciam, napísaným bez rôznych „hlúpych vtipov“ na osnove interpretácie historických údajov a zachovaných kroník, tak môžeme uvidieť veľmi špecifické osobitosti tohto druhu publikácií.

• Prakticky všetky mýty starovekých regionálnych civilizácií bez výnimky a tiež mnohých „necivilizovaných“ národov a plemien hovoria o tom, že ich vznik bol podmienený prišelcami spoza mora (alebo z neba – z vesmíru), osvietencami, ktorí učili divochov, zberateľov a lovcov – poľnohospodárstvu, remeselníctvu, základom štátneho riadenia. Potom títo civilizátori buď zomreli, alebo boli zavraždení, prípadne opustili svojich zverencov; inokedy sa tohto odstraňovania príšelcov-civilizátorov zúčastňovali iní zlí „bohovia“, snažiaci sa tiež realizovať svoju civilizátorskú misiu, stanúc sa tak nástupcami „bohov“ ktorí ju začínali.

• V priebehu celej histórie mnoho mysliteľov odhaľovalo globálne nadštátne riadenie na osnove všeobecne známych faktov, ktoré kultivovaný historický mýtus vysvetľuje ako neodôvodnené, navzájom nesúvisiace zvláštnosti, či zhody náhod, ktoré v žiadnom prípade nemajú vplyv na život obyvateľstva: «No veru hlúposť: Antarktída na mape 15. storočia, 300 rokov pred jej objavením F.F.Bellingshausenom a M.P.Lazarevom, čo ťa ale v 21. storočí po tejto mape? – treba sa učiť, pracovať a ďalšie podobné veci, a nie zaoberať sa somarinami». Tento druh faktov – odhalení globálneho riadenia je zachytený aj v literatúre dnešnej civilizácie: od novozákonných správ o „kniežati tohto sveta“, ktorý prerozdeľuje moc nad krajinami, ponúkajúci ju tentoraz aj Kristovi¹; až po moderné vedecké a podrobne zdokumentované monografie, ako sú napríklad kniha amerického politológa Anthony Ralph Epperson-a „Neviditeľná ruka: Úvod do konšpiračného pohľadu na Históriu“¹ alebo objavy Rerichovcov o stáročnej činnosti Svetovej vlády².

• No kultivovaný historický mýtus takto odhalené globálne nadštátne riadenie (prejavujúce sa v podpore „elitárno“-nevoľníckych režimov) v uplynulých storočiach zakaždým pripisoval buď Bohu, alebo diablovi (pasovaného tvorcami mýtu do funkcie „kniežaťa tohto sveta“), a ostatné vysvetlenia nálepkoval ako schizofréniu. Pritom tvorcovia mýtu starostlivo vypúšťali z učebnej dejepisnej literatúry správy o takých faktoch ako napr. geografické mapy „Piri Reisa“, staroegyptské a ďalšie „historické anomálie“, a tiež informácie o činnosti rádov a iných systémov zasvätenia (najmä slobodomurárstva), realizujúcich nadštátne riadenie v súlade s ich koncepciou obnovenia Atlantídy. Najvýraznejším príkladom posledne spomínaného je Starý a Nový zákon v ich historicky sformovaných verziách (v minulosti povinné učenie pre všetkých), v ktorom „žrečestvo“ Egypta a členovia Sanhedrinu³ sú predstavení ako samostatné osoby (slobodné vo svojom správaní, nijakým spôsobom nezviazané „na rukách a nohách“ disciplínou hierarchií systémov zasvätenia a rozdelenia právomoci), čo odporuje reálnej praxi u takéhoto typu štruktúr, zjavnej i dnes v činnosti cirkví a politických strán (napríklad KSSZ, KSRF, RPC).

• Ak sa spoločnosti aj ponúka nejaká „alternatíva“ k panujúcemu historickému mýtu, tak je to niečo na spôsob teórie „pasionárnosti“ L.N.Gumiljova, kde sú všetky nepríjemnosti (spôsobené činnosťou ľudí)* «zákonom prírody, za ktoré ľudia nenesú žiadnu zodpovednosť»; alebo sa ponúka starostlivosť zvonku od „dobrých prišelcov“ spomedzi živých ľudí, ktorých opatera má zameniť minulú a súčasnú opateru „zlých prišelcov“ z vesmíru (historický mýtus o „zlých“ a „dobrých“ prišelcoch z Vesmíru dnes obnovuje scientologická cirkev); alebo ide o návrhy nečinne, neprotiviac sa zlu, s pokorou voči vládam, „dúfať v Boha“.

• Je zjavné, že monografie triedy «Celosvetová história» môžu byť dvoch typov:

• Prvý - opísanie globálneho historického procesu, ako jednotného a celistvého procesu, obopínajúceho vzájomnými prepojeniami množstvo regionálnych historických procesov;

• Druhý - opísanie celého súhrnu regionálnych historických procesov, či dokonca aj nie procesov, ale roztrieštených historických reálnych aj vymyslených faktov z histórie rôznych regiónov, prakticky bez akéhokoľvek prepojenia medzi nimi, čo vylučuje videnie celistvého globálneho historického procesu tými, ktorí nie sú schopní vnímať a chápať život spoločnosti samostatne.

Všetky vyššie uvedené špecifiká náuk triedy «Celosvetová história» v súhrne zabezpečujú určitú naprogramovanosť správania nositeľov zvieracieho a zombi režimu psychiky v spoločnosti, čo zabezpečuje ich sociálne správanie, pri ktorom oni sami nevidia tyraniu nadštátneho globálneho riadenia a jeho aktuálnych a dlhodobých cieľov, alebo pripisujú všetky tieto procesy výhradne nepostihnuteľnej „božej prozreteľnosti“ a v podstate nepochopiteľným náhodám (typické u ateistov).

Všetky masovo vydávané «Celosvetové histórie» dnešnej civilizácie patria k druhému typu, v ktorom kvôli stromom nevidno les: ide o množstvo lokálnej histórie, no niet dejín celku; v každej lokálnej histórií je množstvo faktov, no niet žiadneho procesu obsahujúceho vnútornú algoritmiku samoorganizácie a súčinnosti s vonkajším svetom. Následkom toho väčšina čitateľov takejto histórie má predstavu len o špecifikách spoločenského riadenia v štátoch, patriacich regionálnym civilizáciám, a žijú v presvedčení, že nadštátne riadenie, a tým skôr vnútrosociálne riadenie globálneho historického procesu neexistuje, a tento prebieha sám od seba náhodným spôsobom, a nie v smere presne určených cieľov riadenia. A neschopnosť Ligy národov a OSN ich len utvrdzuje v správnosti mienky o nemožnosti globálneho riadenia, hoci ich pokus uvažovať nad možnosťou či nemožnosťou globálneho vnútrosociálneho riadenia stojí na osnove úplne nesprávnych pojmov o riadení celkovo.

Avšak absencia pojmov o riadení všeobecne im reálne neumožňuje uvažovať o možnosti či nemožnosti realizácie obzvlášť špecifického globálneho vnútrosociálneho riadenia, — čo si mylne stotožňujú s pravdivosťou názoru o neexistencii takéhoto vnútrosociálneho riadenia videním akoby „jeho všeobecnej nemožnosti“.

Takto sa kultivuje historický mýtus o bezcieľne neriaditeľnom priebehu globálneho historického procesu od doby kamennej do našich dní, napriek množstvu dejinných faktov, ktoré hovoria o tom, že spočiatku sa v globálnom dejinnom procese vyskytuje civilizátorská misia, a nie iba jedna, z ktorých každá sleduje svoje vlastné celkom presné (a v mnohom aj vzájomne sa vylučujúce) globálne ciele.

Avšak námietky voči účelovo riadenému (na vnútrosociálnej úrovni) charakteru priebehu globálneho historického procesu nesú hysterický charakter, a ak je to možné – aj charakter neľútostných represií voči tým, ktorí sa pridržiavajú tohto názoru. Pritom nikto a nikdy sa neujal toho, aby preukázal:

• nepravdivosť správ o zániku Atlantídy;

• sfalšovanie máp ranného stredoveku s vyobrazením Antarktídy a oboch Amerík (mapa Piri Reisa nie je jedinou¹);

• sfalšovanie obeliskov na Mesiaci, ktorých pôdorys rozmiestnenia (podľa fotografií, získaných z amerického kozmického zariadenia «Lunar Orbiter 2»²), zrkadlovo kopíruje pôdorys rozmiestnenia pyramíd v egyptskej Gíze a pod., keďže rozsiahly faktologický materiál takéhoto druhu, rozmiestnený chronologicky počas celej histórie dnešnej globálnej civilizácie, je dokonca aj v prípade jeho sfalšovania prejavom globálneho nadštátneho riadenia, no trochu iného než to, o ktorom sa prevažne pojednáva v tejto práci.

Keďže systematická činnosť (minimálne ohľadom nevystavovania sa na obdiv, a maximálne ohľadom utajenia globálneho nadštátneho vnútrosociálneho riadenia a konkrétnej civilizátorskej misie) nie je bezcieľna, privádza nás to k otázke o charaktere vzájomných vzťahov medzi civilizátormi a civilizovanými.

1

Obdoba slovenského „jeden čihi, druhý hota“. – pozn. prekl.

2 Absolventi humanitných odborov. – pozn. prekl.

3 Ak budeme hodnotiť podľa nekončiacej sa záplavy ekonomických zmätkov a ekonomicky podmienených sociálnych katastrof po celom svete v priebehu mnohých storočí, tak dnešná ekonomická veda je sčasti — pseudovedou a šarlatánstvom, a sčasti — mafiózne organizovaným zneužitím profesionálnych znalostí a zručností. Avšak „ekonómovia“ — nie sú hlavnou mafiou «intelektuálov nad zákonom».

4 Hudobný skladateľ A.P.Borodin bol pôvodne chemikom a nie hocakým (bol akademikom); hudobný skladateľ C.A.Kjui — vojenským inžinierom-fortifikátorom, generálom; maliar N.A.Jarošenko — vojenským inžinierom, generálom; režisér K.S.Stanislavskij — organizátorom výroby elektrických káblov v Rusku („vysoké technológie“ 19. storočia); letecký konštruktér O.K.Antonov sa vo voľnom čase zaoberal maliarstvom; v posledných rokoch života sa akademik B.V.Raušenbach (raketovo-kozmická technika) zameral na otázky bohoslovia a filozofie. V 20. storočí mnohí bardi, ktorí sa v podstate stali profesionálmi v piesni, boli aj absolventmi techniky a prírodných vied.

1

Napríklad to, že jazykoveda pramení z fyziky a je s ňou nerozlučne spojená, ako aj s biológiou človeka, je popísané v materiáloch KSB, v práci Vnútorného Prediktora ZSSR „Jazyk náš: ako objektívna danosť i ako kultúra reči“.

(táto aj ostatné práce VP ZSSR, spomenuté v ďalšom texte, sú opublikované na internete na stránkach http://www.vodaspb.ru a http://www.globalmatrix.ru (r.2005), vychádzajú aj typograficky a sú tiež šírené na CD v zostave Informačnej bázy VP ZSSR).

Pozrite aj práce N.N.Vaškeviča „Systémové jazyky mozgu“ a „Za sedmoro pečaťami“.

Nikdy neradno zabúdať na to, že každý človek a ľudstvo je časťou Prírody, a preto humanitné vedy musia prameniť z prírodných vied a byť s nimi v súlade. A veda celkovo musí nájsť svoje miesto v relígii, nakoľko Boh je Tvorca a Všedržiteľ a Duch Svätý je mentorom ohľadne každej Pravdy.

1 Rodilo sa a zomieralo. – pozn. prekl.

2 Slovo «myslieť» v danom kontexte označuje:

Na základe dostupnej informácie – robiť závery o možnostiach a perspektívach priebehu udalostí, klásť si ciele vo vzťahu k zisteným možnostiam a vypracovávať riešenia, ktorých realizácia nebude prinášať neprijateľné výsledky a neprípustné vedľajšie efekty.

Čiže v spoločnosti, v ktorej je kultúra myslenia a zmyslovo-emočná kultúra adekvátna Životu, niet miesta pre aforizmus «mysleli to dobre, ale dopadlo to ako vždy».

Len v spoločnosti nemysliacich a uponáhľaných ľudí môže existovať 40 miliónov «podvedených sporiteľov», len v spoločnosti nemysliacich ľudí sú možné také otrasy, akými boli revolúcia v Rusku 20. storočia a prestavba (perestrojka r. 1985) s následnými reformami, takými, aké pretrvali až dodnes (r. 2005).

1 Znevoľnenie (закрепощение) — možno čítať aj ako blokovanie, zablokovanie. Ide však o doslovný preklad slova a tento zastaraný výraz má svoj etymologický zmysel. Naznačuje, že nesprávnou výchovou a vzdelávaním sa človek môže stať duchovným nevoľníkom, bytosťou so zablokovaným vrodeným potenciálom. Slovo má totiž pôvod v slove nevoľníctvo. – pozn. prekl.

2 Inými slovami S.Freud je šíriteľom «Oidipovho komplexu» a «latentného homosexualizmu» uprostred tých, ktorí boli slobodní od týchto defektov psychiky až do času, keď sa stretli s freudizmom a uverili v jeho pravosť a vedeckú adekvátnosť. No a to, že psychológia delí ľudí podľa temperamentu na flegmatikov, sangvinikov, cholerikov, melancholikov a pod., to vo väčšine prípadov pre pedagogickú prax nemá žiaden význam, pretože oni všetci sa učia v tých istých školách a v tých istých triedach.

1

Stereometria — to nie je deskriptívna geometria, ktorá spadá do kurzu rysovania v mnohých technických univerzitách a v ktorej sa úlohy riešia graficky, a nie metódami výpočtov na osnove logiky matematických dôkazov.

2 Ak tohto niet (t.j. ak to osobné vzťahy neumožňujú), to ešte neznamená, že opísaný proces nemožno realizovať; znamená to len toľko, že je potrebná ešte ďalšia psychologická praktika, ktorej vypracovanie a osvojenie by žiakovi umožnili sa slobodne odnevoľniť.

1

Niekedy je potrebný pomerne dlhý čas, aby žiak (ktorý vnútorne psychicky pociťuje nežiaduci «nesúzvuk» svojho biopoľa k biopoľu vyžarovaného dospelým) zladil svoje biopole «unisono» s biopoľom učiteľa.

2 Svojvoľne — čiže aktom vôle. Musí sa naučiť silou vôle meniť rozpoloženie svojej psychiky. – pozn. prekl.

1 Odkiaľ nabrať desiatky tisíc učiteľov (nielen vyškolených na predmety, ale aj nositeľov etalónového naladenia biopoľa), aby mohli prísť do škôl a pracovať v nich? Ako zabezpečiť biopoľovú kompatibilitu každého z niekoľkých desiatok žiakov v triede a ich učiteľa? — Tieto otázky nemajú primitívnych odpovedí...

2 Pri tom väčšina učiteľov akosi zabúda, že M.S.Gorbačova, B.N.Jeľcina, E.T.Gajdara a ďalších reformátorov (politikov a podnikateľov), — devastátorov Vlasti, — učili nie dajakí abstraktní učitelia, ale celkom konkrétni krajania. A tiež netreba zabúdať, že aj ich podnecovateľky k „hrdinským činom“ — R.M.Gorbačovová, N.I.Jeľcinová a ďalšie — sa tiež učili na školách a univerzitách (o úlohe inštinktívnych programov ženského pohlavia v živote davo-„elitárnej“ spoločnosti je možné sa dozvedieť viac v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, viď. práce VP ZSSR „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“, „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“).

Takže, ak niekto z učiteľov menovaných aj nemenovaných devastátorov vlasti dnes žije a sťažuje sa, tak to oni iba konzumujú plody svojej vlastnej pedagogickej činnosti: čo zaseješ — to aj zožneš.

Preto, ak sa tým, ktorí teraz pracujú v školách a na univerzitách, cnie po dôstojnej starobe, tak potom už teraz treba aby sami kvalitne, — na základe vlastnej iniciatívy a chápania celkovej účelnosti, — pretvárali vzdelávací systém tak, aby viac takýchto morálno-intelektuálnych kalík a podliakov nevytváral. Veď všetky bábätká prišli na Svet, nastavené v harmónii s Bohom...

3 „Záznamníkovej“ – bezduché učenie sa bez uvažovania nad obsahom, s cieľom si ho len zapamätať a zopakovať učiteľovi ako zo záznamníku... Takýto prístup je pestovaný jak u žiakov, tak aj u učiteľov. – pozn. prekl.

1 Čo sa týka samotného školského kurzu matematiky, tak mu chýba ešte súhrnný informatívny kurz „Matematika vo všeobecnosti a jej uplatnenie v praktickej činnosti“. Ide o to, že matematika je jediným celkom (napriek tomu, že je mnohoraká), a jej rôzne odbory navzájom do seba prenikajú. Pritom rozdelenie matematiky na školskú a vysokoškolskú (na tzv. «vyššiu») je iba konvenciou v živote spoločnosti. Avšak súčasné potreby spoločnosti si vyžadujú, aby žiaci vyšších tried pred vstupom na VŠ už mali predstavu o dnešnej matematike ako celku, o každom z jej odborov aj o využití každého z nich pri riešení praktických úloh.

Od takého kurzu sa nevyžaduje, aby v ňom boli v stroho vedeckom štýle stručne zrekapitulované všetky odbory matematiky — (na to existujú matematické príručky. Jednou z najlepších čo do podchytenia matematiky a obsahu je „Matematická príručka pre vedeckých pracovníkov a inžinierov“ od amerických autorov Granino Korn a Theresa Korn (USA, r. 1961, druhé rozšírené vydanie r. 1968), vydaná v ZSSR vydavateľstvom «Veda» v r. 1968 a potom vydaná ešte raz na základe druhého amerického vydania v r. 1973 ), — alebo aby všetky odbory matematiky boli vysvetlené v ich plnosti do detailu (od toho sú zase špecializované študijné kurzy a vedecké publikácie).

Od tohto kurzu sa vyžaduje sformovať obrazné predstavy o odboroch matematiky, ich vzájomných prienikoch, a o praktickom využití každého z nich vo vede a technike. Svojho času vydareným príkladom takéhoto druhu informatívneho kurzu matematiky bola kniha „Matematika v modernom svete“, vydaná vydavateľstvom «Svet» (Moskva, r. 1967), ktorá v sebe predstavuje úplný preklad tematicky zameraného čísla amerického časopisu „Scientific American“ (New-York, 1964). Obsah zborníka: «Matematika v modernom svete; Aritmetika; Geometria; Algebra; Teória pravdepodobností; Základy matematiky; Matematika vo fyzikálnych vedách; Matematika v biologických vedách; Matematika v spoločenských vedách; Teória automatického riadenia (regulácie); výpočtová technika». Všetky články boli napísané poprednými vedcami USA a prednášajúcimi prestížnych univerzít toho času (jak „čisto“ teoretickými matematikmi, tak aj matematikmi z aplikovaných disciplín).

2 Povedané ohľadom oboch aspektov školského telocviku sa týka tiež športových sekcií rôznych «bojových umení».

1 A duchu je podriadené aj telo.

2 Dnes Ruská akadémia vzdelávania.

1

Recall — v terminológií scientológov. V preklade: znovu vyvolanie (má sa na mysli opakované privolanie do prítomného vedomia prúdu zmyslových vnemov a emócií, ktoré sa odohrali kedysi v minulosti a ostali zaznamenané v psychike). V našom jazyku scientologickému «rikólu» zodpovedá výraz «akoby ešte raz prežiť».

Viac o scientológii v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, viď. práce VP ZSSR „Prídi na pomoc mojej neviere...“ (O podstate dianetiky a scientológie: pohľad zvonka) v Informačnej báze VP ZSSR, súbor: О_дианетике.doc.

2 Príklady takých nezmyslov v učebniciach sa rozoberajú v ďalších kapitolách (od 6. kap.)

1

T.j. rýchločítanie na vedomej úrovni  psychiky človeka, pri zotrvávaní mimo stav tranzu, je akýmsi «nemým čítaním», pretože vnímanie textu tečie do psychiky mimo rečový prúd vedomia [má vypnutý vnútorný monológ*]. Ale rýchločítanie s vedomím posunutým do vysokofrekvenčného diapazónu, v ktorom vnútorný monológ vzhľadom na jeho bežnú rýchlosť predstavuje sám o sebe «SuperRýchloReč», v porovnaní s ktorou tá rýchloreč, ktorú môžeme počuť z magnetofónu keď zvýšime rýchlosť pohybu pásky, sa bude javiť vcelku pomalou.

2 Zastavenie osobného rozvoja spoločnosti jeho inštitútmi je jedným zo stimulov, ktorý ľudí vedie k antisociálnemu správaniu. T.j. dnešné školstvo, nezodpovedajúce potrebám a perspektívam spoločenského rozvoja, je jedným z generátorov rôznorodej kriminality v spoločnosti ako aj ďalšej degradácie ľudí, ním obmedzených v osobnom rozvoji. Všetci dnešní teroristi sú jedincami, ktorí sa zastavili vo svojom osobnom rozvoji (väčšinou ich zastavila spoločnosť) a ktorých potenciál a energiu zneužívajú iní jedinci, sledujúci určité konkrétne ciele (vrátane politických).

1

Hodiny „praktického vyučovania“, kreslenia a spevu — sú iba karikatúrou toho, čo musí byť v normálnej škole.

2 Učebné kurzy typu „Škola rýchleho čítania“ Olega Andrejeviča Andrejeva (je to jeden z mnohých systémov osvojenia si rýchločítania) nesmú byť žiadnou raritou, ani komerčnou aktivitou pre „elity“ (čiastočne spôsobujúcou „elitarizáciu“ ostatnej populácie), ale povinným prvkom vzdelávania v prvej alebo prípravnej triede.

Čo sa týka konkrétne školy O.A.Andrejeva, ako sa informuje na ich stránke http://www.fastread.ru/, škola sa rozvíja už 30 rokov a «štúdium v Škole Olega Andrejeva umožňuje:

• Zvýšiť rýchlosť čítania o 5 – 10 ráz [v porovnaní s čítaním rýchlosťou vnútorného monológu, v režime ktorého dnes číta väčšina: — naša poznámka k citovanému]

• Zvýšiť kvalitu osvojenia si textu a dĺžku jeho zachovania v pamäti viac ako dvakrát.

• Zlepšiť si pamäť a pozornosť.

• Zvýšiť svoj záujem o učenie, osvojiť si efektívnu metódu na prípravu a skladanie skúšok».

Každopádne, Ministerstvo vzdelávania a vedy sa do preskúmania – iniciatívnych podkladov, výberu tých najefektívnejších spomedzi nich a zavedenia výučby rýchločítania v nižších ročníkoch základných škôl, ako všeobecno-vzdelávacieho štandardu – nijako neunúva: sú dôležitejšie veci a tou najdôležitejšou z nich je „reforma vzdelávacieho systému“. Je to idiotizmus, alebo úmyselné záškodníctvo?

3 Reč sa týka vyučovacích predmetov, v ktorých na získanie dobrej známky je potrebné ovládať najmä samotné fakty popísané v učebnici, a nie schopnosť uvažovať na základe známych a v učebniciach uvádzaných faktov: čiže schopnosť robiť určité závery (vrátane záverov o neúplnosti množiny faktov či nedôveryhodnosti niektorých z nich)

Interpretácia historických udalostí, literárnych tém a postáv, archeologických a paleontologických nálezov nesie subjektívny charakter, preto pokiaľ žiak pozná fakty, má právo mať na ne aj svoj názor, i nezhodujúci sa s názorom autorov a objednávateľov učebnice. A nie vždy nezhoda v názoroch znamená, že autori učebnice majú pravdu a žiak sa mýli.

Čo sa týka ostatných predmetov, takých ako matematika, fyzika, chémia, tak v nich je schopnosť myslieť nevyhnutnou podmienkou na získanie dobrej známky: poznať len samotné fakty opísané v učebnici nestačí. Aj tu je možná situácia, že žiak ovláda teorémy a zákony, ale nevie riešiť úlohy na ich osnove, — to preto, lebo riešenie úloh ako každý myšlienkový proces si vyžaduje schopnosť vedieť svojvoľne vytvárať potrebné psychické rozpoloženie.

4 Spočíva v nutnosti stáť pri tabuli a mrmlať „nevedno čo“ pred celou triedou... a počúvať uštipačné komentáre niektorých pedagógov... a zachytávať posmešné či povýšenecké pohľady spolužiakov. To je nepríjemné väčšine žiakov, ak aj nie po celú dobu štúdia v škole, tak minimálne v prvých ročníkoch, pokým ešte neprešli do tichej opozície voči učebnému procesu: štvorkárom „grázlom“ je celkom jedno, ako na ich odpovede reagujú spolužiaci a učitelia a aké im dávajú známky, oni majú celkom iné záujmy a inak orientované ambície (ak nejaké majú).

1

Rodina (v neustálej prítomnosti) ako sociálny inštitút je semiačko, z ktorého vyrastá budúca spoločnosť, vrátane jej štátnosti. Rodina je proces spoločného života niekoľkých (duchovne nerozlučných) pokolení ľudí, v ktorom dospelí rodia a vychovávajú predstaviteľov nových pokolení.

2 V zmysle jeho práce na uvedení do života záujmov spoločnosti.

3 Narušené (rôznym spôsobom) rodiny — to sú neúplné rodiny, kde je len jeden rodič; rodiny, kde sú dospelí zotročení neresťami: alkoholizmom, narkomániou, kriminálnou činnosťou, sexuálnou neviazanosťou; rodiny uvrhnuté do zúfalej chudoby a núdze vďaka ekonomickej politike štátu a podnikateľov; zbohatlícke rodiny, čo od dobroty nevedia čo so sebou; alebo trochu inak „elitarizované“ rodiny, v ktorých si vzali do hlavy, že sú niečo viac a svojim deťom prenechali „elitárne“ maniere, pretože dospelí v takýchto rodinách reálne svojim deťom nič iné dať nedokážu a niekedy ani nie je čo, okrem peňaženky a firemného statusu.

4 V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti si o tom pozrite prácu VP ZSSR „Spoločnosť: štátnosť a rodina“ (Pracovné materiály: „K otázke vypracovania štátnej politiky podpory inštitútu rodiny v procese spoločenského rozvoja“).

5 T.j. existuje medzi nimi akési prerozdelenie povinností pred spoločnosťou, hoci ich viac-menej jasne vyjadrená špecializácia v úlohe zaistenia formovania nových pokolení častokrát nebýva mnohými pochopená vyslovene ako povinnosť pred spoločnosťou.

6 Hoci mnohé je naprogramované genetikou a každý má aj svoj osud (predurčenie v Živote, nastavené Bohom, vo veľkej miere mnohovariantné), napriek tomu je genetický potenciál iba osnovou (základom), na ktorej sa formuje osobnosť pod vplyvom spoločnosti, a predovšetkým rodiny. Pokiaľ vplyv spoločnosti neexistuje, jedinec ostáva len humanoidnou „rastlinou“ (pri absolútnej izolácii od sveta mali v minulosti takúto perspektívu hlucho-slepí od narodenia) alebo „mauglim“, u ktorého prakticky neexistuje šanca vrátiť sa do ľudskej spoločnosti (pri dlhotrvajúcom živote v prostredí zvierat).

1

Netreba si klamať: ak len 10 % novorodencov sa považuje za celkom zdravých, tak prevažná väčšina detí v predškolskom veku nemôže netrpieť dajakou problematikou jak v osobnom rozvoji, tak aj biologického charakteru. A veľa z toho je možné prekonať alebo dostatočne efektívne kompenzovať v rannom detskom veku.

2 Klásť za to všetku zodpovednosť na «vychovávateľov» by tiež nebolo správne: oni sú totiž zbavení možnosti fyzicky sa venovať každému dieťaťu jednotlivo, ak má ich skupina viac ako 12 detí (ako ukazujú výskumy, tak 12 ľudí je maximálna veľkosť skupiny, pri ktorej väčšina pedagógov je ešte psychicky schopná ju vnímať ako súbor osobností a nie ako nejaký kolektív, za ktorým je skrytá osobná svojráznosť každého člena kolektívu). Okrem toho, vzdelanie väčšiny «vychovávateľov» (v zmysle ich ovládania detskej vekovej psychológie a problematiky osobnostného rozvoja rôznych vekových skupín) zjavne nie je také, aby bolo možné zo slov «vychovávateľ/učiteľ v škôlke» odstrániť úvodzovky a písať ich veľkým písmenom.

3 Tiež netreba zabúdať na to, že dnešná civilizácia dospelých žije «podľa budíka», no deti žijú podľa ich vlastných biorytmov, ktoré zďaleka nie u všetkých sa zhodujú s rytmikou zhonu civilizácie dospelých. Navyše dvakrát do roka prebieha prechod na sezónny čas (zimný a letný) — čo je dodatočným otrasom pre biorytmus dieťaťa.

My sa radíme do skupiny tých, ktorí bájky niektorých predstaviteľov tradičnej medicíny o tom, že prechod na sezónny čas a život podľa budíka (a nie podľa biorytmov) akože neškodí zdraviu detí a dospelých, považujú za evidentnú hlúposť a politickú prostitúciu.

4 Pričom v narušených rodinách dieťa nemôže „prísť k sebe“ ani cez voľné dni jeho rodičov, pretože tu rodičovský vplyv a nimi vytvorená atmosféra v dome zďaleka nie je priaznivá.

5 Mnohí z nich sú svojou morálkou a psychológiou otrokári, ktorým uplatniť sa v tejto úlohe naplno bráni iba právne zrušenie otrokárstva a odpor ostatných ľudí voči ich otrokárskym chúťkam.

1 Dospelí, ktorí žijú („ako sa podarí“) na osnove podvedomých automatizmov reagovania na situácie a ostatných ľudí: klamú, kradnú; špinia — ak nie doma, tak vo vchodoch, na ulici a iných verejných miestach; sú vulgárni a prchkí; nedokážu sa ovládať v rôznych neštandardných situáciách; v konfliktných situáciách alebo situáciách, ktoré zaváňajú konfliktom, nevedia a ani nechcú uvažovať tvorivo vo vzťahu k možnosti riešenia konfliktu atď. Navyše sú neviazaní v sexe, opĺzli, pijú, fajčia. A to najhlavnejšie — nehanbia sa za to, považujú všetky neresti za normu života: vraj, «všetci tak žijú».

Tento druh automatizmov správania si deti osvojujú veľmi ľahko, a potom, keď dospejú, vykoreniť neresť, osvojenú v detstve (o to viac v rannom) – jáj, ako len ťažko...

2 Pri existencií takýchto bariér a konfliktov sa pamäť (určité jej fragmenty) stáva nedostupnou, prudko sa znižuje výkon a efektivita intelektu, prúd stresových situácií sa nekončí a má tendenciu rásť.

1 Napríklad meningitída (zápal mozgových blán) dokáže za dva týždne zmeniť hravo sa učiaceho jednotkára na nenapraviteľného štvorkára. Týka sa to aj podaktorých ťažkých zranení.

2 Ako sme sa už zmieňovali, v učebniciach fyziky, biológie, histórie, občianskej výchovy je pomerne veľa nezmyslov, o čom budeme ešte hovoriť...

3 Súdiac podľa všetkého, do tejto skupiny patrili aj M.S.Gorbačov, E.T.Gajdar.

4 V dôsledku čoho postavenie a perspektívy mnohých štvorkárov, ktorých tvorivý potenciál škola neutlmila, sa v živote javia byť na tom lepšie, ako jednotkári: bývalí štvorkári v dospelosti nemusia osievať a filtrovať «TeraBajty» nezmyslov, ktoré škola vložila do psychiky jednotkárov, spoločne s viac či menej adekvátnymi pre život vedomosťami.

Získanie vyššieho vzdelania a tiež akademických titulov a hodností tento efekt väčšinou len prehlbuje, čo bude ukázané neskôr v 7. kapitole.

5 Za tým účelom treba zlikvidovať úroky z pôžičiek v kreditnom systéme, skrotiť špekulácie na burzách a zachovať v nich spoločensky užitočnú komutačno-koordinačnú funkciu. Opodstatnenie adekvátnosti týchto doporučení je viac opísané v materiáloch KSB, pozri práce VP ZSSR: „Voda Mŕtva“, „Krátky kurz...“, “«Prietrž» ekonomiky treba «vyrezať»”, “Ford a Stalin: O tom, ako žiť ľudsky”.

6 Zdôvodnenie adekvátnosti týchto doporučení v materiáloch KSB, pozri prácu VP ZSSR “Spoločnosť: štátnosť a rodina”.

1 Téma navedenia poriadku v televíznom vysielaní je serióznejšie preskúmaná v materiáloch KSB v analytickom zborníku VP ZSSR „O vykorenení globálnej hrozby «medzinárodného terorizmu»“, vydanom (1. vydanie v r. 2005) pod záštitou «Akadémie riadenia globálnych a regionálnych procesov sociálneho a ekonomického rozvoja».

2 Ďalší text tejto kapitoly je fragmentom práce VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, kapitola 7.2 „životný algoritmus sformovania osobnosti“ s určitými zmenami a skráteniami.

3 Vek osvojenia si zmysluplnej artikulovanej reči.

4 O tom, že mŕtvi sú určitým spôsobom živí, hoc aj nedostupní pre komunikáciu s nimi, väčšina detí nepochybuje, a tento fakt nasvedčuje tomu, že cítenie nesmrteľnosti duše človeka je genetickou informáciou, založenou Bohom. A z vedomia dieťaťa sa vyháňa až v neskoršom veku pod vplyvom kultúry, v ktorej prevláda «Ja-centrické» vnímanie a chápanie sveta: Ja som tu a teraz. Ale drobec určitým spôsobom vie a cíti, že: «23. Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojej večnosti; 24. No závisťou diabla prišla na tento svet smrť a zakúšajú ju (smrť) tí, čo zdieľajú jeho osud.» (Biblia, zahŕňajúca nekánonické knihy: Múdrosť Šalamúnova, kap. 2).

«Ja-centrizmus» — vnímanie a chápanie sveta, v ktorých vlastné rozpoznané «Ja» danej osoby sa v algoritme jeho psychiky ukazuje byť «centrom súradníc» jeho vzťažnej sústavy.

Alternatívou k «Ja-centrizmu» je bohocentrické vnímanie a chápanie sveta, akceptujúce Boha ako Tvorcu a VšeDržiteľa [Tvorca a Držiteľ/Majiteľ všetkého čo je*], a tým pádom zaväzujúce človeka objaviť, vybrať si a zrealizovať svoju misiu v rámci božieho Zámeru.

1 Známe «klasické» odpovede: našiel som ťa v kapuste; kúpil v obchode; priniesol ťa bocian.

2 Nehovoriac o tom, že dospelí už len pri pokusoch vysvetliť dieťaťu svoje vlastné chápanie týchto otázok a pri odpovedaní na jeho reakcie (deti ľahko vycítia slabé miesta v postojoch dospelých) môžu sami lepšie pochopiť mnohé veci v Živote, vrátane svojho osobného života. «Ústami batoliat rozpráva Pravda»… V každom prípade, ona hovorí ústami detí z veľkej časti tak, že nedáva dospelým hotové pravdivé odpovede a riešenia, ale zadáva im vhodné a kvalitné navádzajúce otázky, ktoré dospelých navigujú k pravdivému chápaniu Života. A v tomto je práve vyjadrená dialektickosť života vo vzťahu k dospelým, nakoľko jedna z definícií dialektiky znie: — je to metóda porozumenia Pravde cestou kladenia navádzajúcich otázok a nachádzania na ne odpovedí.

[K vnímaniu a chápaniu sveta: Informácia je objektívnou kategóriou existencie Vesmíru. Vnímanie sveta je v podstate informačným duplikátom toho, čo prúdi do nás skrze naše zmysly (najmä zrak, v podobe obrazov). A chápanie sveta je možné len pomocou slov (termínov jazykového aparátu). Slová nie vždy sú vytvorené korektne a jednoznačne tak, že si ich každý zákonite spojí s rovnakým obrazom. To je aj zdrojom nedorozumení a subjektívnych omylov. Každopádne pojem, to je jednoznačná vzájomná zhoda slov daného jazyka a obrazov v psychike človeka. Takže:

• Chápanie sveta — je celá množina pojmov a vzájomných väzieb medzi nimi, ktoré existujú v psychike človeka.

• Vnímanie sveta — je celá množina obrazov, s ktorými sa spájajú pojmy tvoriace naše chápanie sveta.

Viac k téme bude v 9. kapitole aktuálneho zborníka, toto bol len fragment z materiálov M.Velička „Rozhovory o živote 4“. – dopl. prekl.]

3 Autora týchto riadkov vo veku 5 rokov veľmi zaujala jedna z úradných učebníc Ministerstva dopravy a spojov ZSSR, v ktorom sa skúmala organizácia železničných ciest: inžiniersko-technická stránka cestného a staničného hospodárstva, lokomotívneho a vozňového parku, technická a organizačná stránka bezpečnosti premávky. V učebnici bolo pomerne veľa obrázkov a technických schém, objasňujúcich rôzne problémy zloženia a fungovania techniky, a tiež otázky ohľadne organizácie prepravy a bezpečnosti dopravy. Keďže ešte nevedel čítať, tak jeho záujem o neznáme obrázky uspokojovala mama, pre ktorú bola táto učebnica pred niekoľkými rokmi oporou pri jej práci. Mama si našla čas, aby porozprávala o tom, čo je nakreslené na obrázkoch a prečo sa na železnici niektoré veci robia práve tak, a nie inak.

A železnica to je sieť ciest, s množstvom staníc, techniky a obslužným personálom. V dnešnej civilizácií je to jeden z najnázornejších príkladov «veľkých systémov», «zložitých systémov», vytvorených človekom; železnica v uvedenom zmysle je fakticky takmer — supersystémom, ak použijeme termín Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. A na základe rozhovorov s mamou o obrázkoch z úradnej učebnice sa uňho v detstve vytvorila akási obrazná predstava o «veľkých systémoch», procesoch ktoré v nich prebiehajú, o ich riadení, súvislostiach medzi ich fragmentmi a procesmi v nich.

Takto po niekoľkých desaťročiach, opierajúc sa o systém vnútorných predstáv sformovaný v detstve, bolo oveľa ľahšie pochopiť Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia, než v prípade, ak by ho od detského záujmu o úradnú knižku pre dospelých mama odohnala, povediac: «Si ešte moc malý. Keď vyrastieš a pôjdeš pracovať na železnicu, všetko sa tam dozvieš. A predtým než sa pôjdeme poprechádzať do parčíku: ty sa pekne pohraj v piesku s druhými deťmi a ja si zatiaľ prečítam knižku».

1 „Hlas Ameriky“ (alebo rádio „Sloboda“?) v jednom zo svojich vysielaní raz porozprával, čo predchádzalo vzniku aerobusu „Boeing 747“, a ten príbeh je v skratke nasledovný: Firma „Boeing“ má múzeum leteckej techniky. A v tom múzeu, okrem knihy návštev, je aj zošit, do ktorého možno kresliť leteckú techniku podľa svojich predstáv. Nejaké dieťa, tak ako vedelo, nakreslilo do zošita «dvojposchodové lietadlo». Dospelí ujovia — perspektívni leteckí špecialisti firmy, medzi povinnosti ktorých spadá aj analýza názorov neodborníkov-návštevníkov múzea — hľadiac na detský obrázok, zaujali k nemu seriózny postoj a zamysleli sa. Po úvahe vykonali ekonomický a inžiniersky prepočet na tému detského obrázku, na výstupe ktorých sa objavilo nové lietadlo, ktoré dalo zrod novej ére v rozvoji civilného letectva.

V tejto súvislosti tiež treba spomenúť mnohým známe sovietske turbovrtuľové lietadlo „An-22“ (hlavným konštruktérom bol O.K.Antonov) — „Antej“ (lat. Antaeus), rekordér 1960-tych rokov v preprave ťažkotonážnych nákladov, objavil sa ešte skôr než turboreaktívny „Boeing-747“. Prvé publikácie o ňom v sovietskej tlači informovali aj o pasažierskej modifikácii do 700 ľudí (v závislosti od dĺžky letu). Napriek tomu, táto modifikácia zostala len na papieri a An-22 sa nestal prvým aerobusom. Tu ešte raz pripomenieme, že vo voľnom čase sa Oleg Konstantinovič (Antonov) venoval maliarstvu.

1 Pravá hemisféra zabezpečuje obrazné myslenie jak statickými obrázkami, tak aj videním procesov vo vnútornom svete. Ľavá hemisféra zabezpečuje diskrétne myslenie ako proces nespojitého, postupného prechodu od videnia jedných obrazov k druhým. Inými slovami, vo vzťahu k bohocentrickému vnímaniu sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery je pravá hemisféra zodpovedná za informáciu ako takú a ľavá hemisféra za mieru. Ich koordinovaná činnosť zabezpečuje identický súLad.